Ísť, či neísť do zahraničia?

Text je v originálnom znení.   

Volám sa Katarína a už 10 mesiacov som výmennou študentkou v Nemecku, konkrétne žijem v dedine menom Lutzhorn, ktorá sa nachádza 45 kilometrov od Hamburgu. Bola to dosť zmena, bývať zrazu na dedine, keďže som vyrastala v meste. Každopádne je to tu krásne! Čas sa mi pomaly kráti. Ostáva mi posledných 10 dní a potom odlietam naspäť domov, no budem sa snažiť napísať všetko podstatné, čo by  mohlo pomôcť tebe alebo tvojím rodičom rozhodnúť sa pre tento veľký krok akým je výmenný pobyt v zahraničí.

Začnem dňom kedy sa to všetko začalo. Bol to 6. september 2014. Vtedy som sa posledný krát rozlúčila s rodinou a priateľmi na viedenskom letisku. Úprimne, vôbec som si neuvedomovala, že  odchádzam a ešte k tomu na tak dlhú dobu. Samozrejme, mala som obavy čo sa bude diať, no tým, že som neletela sama to nebolo tak zlé. Spolu s ďalšími dvomi slovenskými študentmi z AFS sme prileteli do Frankfurtu, kde nás čakali nemeckí AFS dobrovoľníci. Tam nás rozdelili do skupín. Niektorí hneď pokračovali v ceste za svojimi hostiteľskými rodinami a tí, ktorí mali svoje rodiny ďaleko od Frankfurtu, ako napríklad ja, tam prespali. Poviem vám, bol to celkom šok byť zrazu so 40-imi ľuďmi z celého sveta v jednom hosteli. Samozrejme rozprávali sme sa po anglicky a ja som sa musela dokopať k rozprávaniu, čoho som sa dosť bála. Niektorí to asi poznáte, myslím tie typické  školské komplexy z cudzieho jazyka. Ani neviete aká som bola prekvapená, keď som zistila, že sa môžem baviť s Austrálčankami, ktoré boli na mojej izbe.

Na druhý deň sme vlakom cestovali do Hamburgu, kde sme sa stretli so svojimi hostiteľskými rodinami. Tá moja ma tam čakala aj s transparentom „Herzlich Wilkommen Katarína“. Süß oder?:)

Najviac ma po príchode zaskočili nemecké vlakové stanice, ktoré sa s našimi nemôžu ani porovnať. Hneď potom ako sme sa zvítali sme sa išli spoločne naobedovať a ja som sa prvýkrát snažila rozprávať po nemecky. Katastrofa!  Vedela som ešte menej, než som si myslela, no moja nemčina sa veľmi rýchlo zlepšila a po mesiaci som nepoužívala už žiadnu angličtinu. Škola bola pre mňa osobne dosť ťažká. Nevedela som tam obsedieť, pretože majú 90 minútové hodiny a ešte k tomu všetko v nemčine, ktorej som samozrejme nerozumela. Vždy keď  som prišla zo školy som automaticky išla spať, lebo som bola neskutočne unavená. No dnes je to úplne iné, v škole je to ľahšie, rozumiem všetkému čo preberáme a som normálne hodnotená. Samozrejme nemám žiadne jednotky, škola tu je dosť náročná a samotní Nemci majú problém splniť nároky, ktoré sa od nich žiadajú. Hodnotenie je tu bodové (0-15 bodov). 15 bodov predstavuje 1+, 14 je jednotka a 13 je 1- atď. V mojej triede nie je nikto kto by mal 15 alebo 14 bodov na vysvedčení. Je to priam nemožné. Preto sa nezľaknite ak by vám to zo začiatku hneď nešlo alebo by ste mali trojky a štvorky, je to úplne bežné. Čo ma dosť prekvapilo, je pôsob akým sú hodnotení. Je úplne odlišný od toho nášho slovenského. Tu je dôležité byť na hodine aktívny, čo je samozrejme na začiatok pre zahraničného študenta dosť problém, no všetci učitelia sú ohľaduplní a rozumejú, že je to dosť náročné.

Moja host rodina sa skladá zo štyroch členov. Mama Svenja, otec Carsten, sestra Lena, ktorá ma 14 a ešte brat Ole, 17. Ten však nie je doma, pretože je na výmennom pobyte v USA a ja bývam v jeho izbe. Moja rodina je dosť veľká a poznám asi každého člena, pretože sa dosť často konajú rodinné oslavy a stretnutia. S mojou hostiteľskou rodinnou sme dosť veľa času precestovali. Boli sme v Dánsku a v apríli sme mali trojtýždňovú cestu po Nemecku. Navštívili sme miesta ako Berlín, Hannover, Kolín nad Rýnom,Mníchov, Ulm, Burg Eltz a zámok Neuschwanstein. S mojou rodinou mám dobrý vzťah. Samozrejme bolo pár prípadov, kedy nastali menšie nezhody, no vždy sme to vydiskutovali. Nič vážne. Však aj o tom je život a koľkokrát sa človek poháda s vlastnými rodičmi alebo súrodencami.

Čo sa týka kamarátov, snaž sa čo najviac komunikovať s ostatnými, hlavne v škole, lebo tam stráviš najviac svojho času. Je to naozaj ťažké nájsť si tu hneď kamarátov. Ľudia tu potrebujú čas, kým ťa k sebe pustia, ale potom to stojí zato! Nedávno som mala koncoročný výlet s mojou triedou. Boli sme v Anglicku, konkrétne Manchester a Liverpool. Zároveň som tam oslávila 18 a bol to nezabudnuteľný týždeň. Fakt mi budú chýbať.

Nakoniec ti dám  ešte jednu radu a to, že určite ale určite CHOĎ!!!  Bude to ten najnezabudnuteľnejší rok v tvojom živote a to vôbec nepreháňam. Toto všetko ti dá tak neskutočne veľa! Naučíš sa byť samostatný, vyskúšaš si, aké je to žiť v cudzej krajine, novej rodine, budeš žiť inú kultúru, spoznáš ľudí z celého sveta, naučíš sa jazyk a hlavne budeš mať zážitky a spomienky na celý život.